Krízy vo vzťahu

Chceli by sme Vás poprosiť o odpovede na tieto otázky:
-Čo dnes predstavuje pre vzťah zaťažkávajúcu skúšku? Prvé spoločné
bývanie, prvé dieťa, dlhodobá nezamestnanosť, vážne ochorenie partnera
alebo niečo iné?
-V čom jednotlivo spočívajú najväčšie riziká týchto krízových období?
-Ako z každej tejto krízy možno vyviaznuť bez toho, aby to poranilo
vzťah natoľko, aby sa rozpadol? Na čo si treba dávať pozor?

Celý život prechádzame vývinom svojej osobnosti. Tým ako plynie čas nielen starneme, ale počas kríz máme šancu sa dostať do kvalitatívne vyššej úrovne bytia. Každá kríza je križovatka a je možné rozhodnúť sa zle alebo napokon vykročiť správnym smerom. Krízové etapy sa vo vzťahoch nemenia, tak ako prichádzajú aj jednotlivé osobnostné krízy. Tým, že je momentálne politika, ktorá nepodporuje rodinu, tak ostávajú jednotlivci sami, pripadne v povrchných vzťahoch, alebo u rodičov, čo nesie so sebou riziko, že môžu ostať v takej detskej bubline vnímania sveta so zameranosťou na seba. Potom sa tvoria vzťahy, ktoré stále čakajú na ekonomické zabezpečenie, aby mohli začať „skutočne fungovať“. Mnoho párov dlhodobo spolu „chodí“ až všetko to prvotné vzplanutie vyprchá a prejde do nejakej roviny spolufungovania zo zvyku s tým, že už nemožno naštartovať a nedá sa spolu byť a zároveň sa nedá rozísť. Emocionálne so sprievodným stavom smútku nespokojnosti až nešťastia. Zmeškali vlak spolutvorby vzťahu kde patrí zariaďovanie si spoločnej domácnosti, spoluzažívanie vlastnej samostatnosti rešpektu a zároveň obhájenie vlastných hraníc. Zrazu sa stratil ten silný impulz verejne a intenzívne deklarovať svoj vzťah. Vzťah sa stáva prázdny, nevyvíja sa vyhasol.

Prvé dieťa je síce zaťažkávacou skúškou, pretože najmä žena, ktorá prešla tehotenstvom a pôrodom sa stotožňuje s novou rolou, ktorá je sebaprekračujúca. Manžel je ten, ktorý ju v tom podporuje a rešpektuje a zároveň zažíva otcovstvo s tou obrovskou zodpovednosťou. No starostlivosť o dieťa a presun do rodičovskej role prináša novú dynamiku vzťahu, ktorá bráni vyhasnutiu a stagnácií. Iné je to v patologických manželstvách keď môže byť dieťa nechcené alebo je manžel osobnostne a charakterovo slabý, ale to už ani tak nie sú vývinové krízy ako komplikácie plynúce z predchádzajúcich osobnostných poškodení alebo nevhodného vzťahu.

Oveľa väčšou zaťažkávacou skúškou, ale nesmierne dôležitou na poznanie pravosti vzťahu je spoločné bývanie. Tu nemožno hovoriť o kríze, ale preverení vzájomnej lásky, určení rolí a zažitie jeden druhého v každodenných situáciách aj komplikáciách. Postupne nastáva aj vytvorenie spoločného stereotypu a vzájomného rešpektovania sa.

Dlhodobá nezamestnanosť rovnako ako vážna choroba je mimoriadne zaťažkávacou skúškou pre oboch. Pretože ide o niečo s čím sa každý vysporiadáva aj sám, ale zároveň trpí už len tým, že vidí utrpenie blízkeho človeka. Toto tiež nie je úplne klasicky prirodzená kríza vo vzťahu. To je niečo, čo patrí do kategórie: „Čo ťa nezabije, ťa posilní“ Len v týchto prípadoch môže mnoho rokov trvať, kým sa manželia vysporiadajú so všetkými ťažkosťami. Prirodzené krízy vo vzťahu prináša čas v ktorom je zahrnutý aj individuálny osobnostný vývin. Tie etapy alebo krízové míľniky sa nezmenili. Patrí tam aj bilancovanie vo vzťahu: „Kým som v tomto vzťahu? Čo je moja a čo spoločná pravda?“ Spoločne prežité roky, spoločné zvyky, spoločné zážitky sú silné, ale aj tak dlhoročný vzťah príde do roviny „tichých vôd“, pokojných stabilných, ale nemenných. Do toho vstúpi zvyčajne kríza, ktorá núti jednotlivca ešte niečo zažiť, pretože vie, že už nemá dvadsať a svet nie je nekonečný a život nie je neohraničený. Preto mnohé ženy utečú z rodiny bezhlavo za sebou páliace mosty a mnoho mužov hrá divadlo mladého večne aktívneho športovca a po boku mladého dievčaťa dúfa, že ho ona zoberie do kolotoča mladosti a ilúzie nesmrteľnosti, že môže oklamať životný zákon. Napriek tomu je to jedna z mimoriadne dôležitých životných kríz, kedy sa človek môže stať naozaj dospelý a skutočne slobodný jedinec. Keď túto najzávažnejšiu krízu pár prekoná, keď úplne prebolí, tak je to zrod nového motýľa, ale je možne uviaznúť v kukle a vlastne osobnostne ustrnúť.

Krízy sú v prvom rade osobnostnými krízami. Udržať vzťah znamená nielen udržiavanie vzájomnej lásky a pozornosti jeden voči druhému, ale aj schopnosť ísť do konfliktov a hľadať konštruktívne riešenia. Máme dar slova, tak ho treba aj používať a vedieť s ním narábať. Vzťah, ktorý sa nevyvíja, stagnuje až úplne vyhasne. Kedysi boli ženy ekonomicky závislé od mužov a v takom prípade nebolo nutné o vzťah nijako bojovať. Žena musela prijať svoj ponižujúci status, pretože vedela, že nemá žiadnu možnosť, žiadnu šancu okrem „hysterických“ symptómov, čo bol prejav bezmocnosti a voči ktorým bol zase úplne bezmocný aj muž. Dnes je zase iný trend a to okamžite pri akejkoľvek prekážke, čí kríze sa rozísť v mene okamžitej úľavy a rýchlych a ľahkých riešení. Pritom práve vzťah sa vyvíja v tých individuálnych otázkach vlastného bytia a dozrievania, ktoré prináša uvedomovanie si času, hľadanie svojho miesta, svojej hodnoty. Mnohí ľudia riešia krízy alkoholom, antidepresívami, mileneckými vzťahmi alebo samovraždou. Lebo vydržať ten náročný stav naozaj nie je jednoduché a naša kultúra nepodporuje silu charakteru a schopnosť zotrvať aj v ťažkostiach, hľadať riešenia, ale aj seba, namiesto bezhlavého úteku. Každá kríza vo vzťahu znamená, že sa treba bolestne vzdať niečoho a postupne prijať niečo nové. Z tej počiatočnej fázy plnej vášne prejsť k zodpovednej rodičovskej, ale zároveň aj veselej a citovo napĺňajúcej. Neskôr udržať vzťah, zvládať vyriešiť výchovu detí a zároveň nezanedbať seba. Lebo práve najväčšia kríza vedie k úplnej identite človeka.